4. Významné osobnosti pôsobiace v našej obci

 

Chrenovská fara bola koncom 19. storočia krátkym pôsobiskom dvoch významných Slovákov. V rokoch 1895/96 pôsobil v obci slovenský národovec, „neposlušný“ kaplán Jozef Murgaš. Narodil sa 17.2.1864 v Tajove. Spočiatku sa venoval maliarstvu a na podnet D. Skuteckého ho začal aj študovať. Pre národné presvedčenie však štúdiá nemohol dokončiť. Na štúdiách v Ostrihome sa zaujímal o elektrotechniku. V dôsledku prenasledovania odišiel do USA. Je autorom viacerých patentov, ktoré ovplyvnili vývoj rádiotelegrafie. V USA vybudoval  pre slovenských vysťahovalcov v baníckej osade Wilkes Barre školu, kostol, knižnicu, telocvičnu, ihriská. Ku koncu života sa opäť venoval maliarstvu a prírodovede: pestoval tulipány, chytal ryby a zhromaždil pozoruhodnú prírodopisnú zbierku, v ktorej bolo až 9 tisíc motýľov. Článkami prispieval do Americko-slovenských novín a  Newyorského denníka, vydával a  redigoval katolícky týždenník a časopis Šašek.  Počas 1. svetovej vojny organizoval zbierku na financovanie česko-slovenského národnooslobodzovacieho hnutia a v roku 1918 bol signatárom Pittsburgskej dohody. Roku 1920 prejavil záujem vyučovať v ČSR, ale byrokratický štátny aparát ho odmietol. Jozef Murgaš zomrel 11.5.1929 v USA.

Druhý významný kňaz, verejný činiteľ a publicista, ktorý pôsobil na fare v Chrenovci v rokoch 1896 – 1897, bol Jozef Kačka. Narodil sa r. 1865 v Likavke a zomrel r. 1938 v obci Sliač-Hájniky. Vytvoril vlastnú štátnopolitickú koncepciu spoločného štátu Slovákov, Čechov a  Poliakov ako tzv. západoslovanskú úniu, ktorá mala byť spojencom Ruska. V jej duchu udržiaval kontakt s poprednými predstaviteľmi slovanských národov, okrem iných aj s L. N. Tolstým, organizoval národné podujatia, zbieral muzeálne pamiatky. Po vypuknutí 1. svetovej vojny verejne proklamoval svoje protivojnové, proslovanské, rusofilské názory. V kázni 30.7.1916 na Donovaloch ako katolícky farár vyzval regrútov, aby šetrili životy slavianskych bratov, aby ich nezabíjali a do nich nestrieľali. Kázeň sa mu stala osudnou. Do Donovál prišli maďarskí žandári a pod bodákmi ho odviedli aj s notárom do Košíc, kde ho odsúdili na smrť. Na príhovor košického biskupa Fischera Colbrieho sa mu trest smrti zmenil  na 15 rokov žalára. Vo väzení si viedol denník vydaný pod názvom Rozpomienky na moje utrpenie (1925). Jozef Gregor Tajovský túto udalosť zvečnil v dráme Blúznivci. Prevrat v r. 1918 mu otvoril brány leopoldovskej väznice. Prvá jeho cesta po oslobodení z väzenia viedla do Ružomberka k Andrejovi Hlinkovi. Spoločne s ním  vytvoril politickú koncepciu HSĽS, avšak pre chorobu sa vo verejnom živote neaktivizoval. Na svoje priateľstvo s Anrejom Hlinkom si zaspomínal takto: „Zakaždým,  keď sme prišli do Černovej, v jeho rodnom dome prvé bolo spievať Hej, Slováci, Nad Tatrou sa blýska, Kto si rodom Slovák. Keď nás Ondriš vyprevádzal až na pol cesty k Ružomberku, celou cestou sme museli spievať národné piesne. My dvaja s Hlinkom sme chodievali často i do Makovických (doktor Dušan Makovický bol osobným lekárom L. N. Tolstého),  kde mali peknú knižnicu a nám dávali čítať z nej.“ Bol autorom aj mnohých náboženských prác, vlastných a prekladových kázní, ktoré publikoval v rôznych periodikách  a  súborne boli vydané v r. 1913. Prekladal z nemčiny, francúzštiny a maďarčiny, písal politické články do novín a venoval sa literárnohistorickej problematike. Bol dlhoročným členom výboru Spolku sv. Vojtecha.

                Pod pseudonymom Ďurko spod Dubna pôsobil v Chrenovci ako kaplán pravdepodobne v rokoch 1884-1885 kultúrny a národohospodársky pracovník Juraj Bartaky. Narodil sa v r. 1861a zomrel v r. 1913 v Žiline. Popri pastoračnej práci sa venoval aj poľnohospodárskej osvete. Propagoval moderný systém striedavého hospodárenia, nové metódy prípravy pôdy, orby a sejby plodín. V spolupráci s E. Škorpilom preložil z nemčiny zábavno-poučný príbeh Ako Martin Rozumný zbohatol a s ním celý Hrušov.

Pisárom chrenovskej knižnice bol kňaz Alexander Bizay (aj Bizai). Narodil sa r. 1826 v Banskej Štiavnici, zomrel r. 1871 v Bacúchu. Bol literátom, novinárom, ľudovýchovným pracovníkom, ktorý zbieral a nacvičoval ľudové piesne a účastníkom revolučného hnutia v rokoch 1848-49. Ako kaplán pôsobil v Bojniciach, v Tužine, v Chrenovci, ako farár v Cachu. Prispieval do rôznych novín, kde prejavoval svoje zmýšľanie: „Každý vzdelaný národ ctí svojich literátov; už za živa jich vyznačuje a jim jakou takou uznalosťou život osladiť pospiecha. I my máme mužov, ktorí dni a noci obetujú svojmu národu na poli literárnom a za to všetko len posmech a žehrania za odmenu majú často aj od svojich.“ Od roku 1864 kaplánči v Chrenovci, kde vykonal so svojím farárom Jozefom Junasom, zakladajúcim členom Matice slovenskej, pre slovenský život hornej Nitry významné veci. Časopis Sokol burcoval pre národné ideály: „My máme našu milú slovenčinu, len tú si pestovať musíme.“ Žiadal zakladať po celom Slovensku cirkevné knižnice. Tieto knižnice mali umožniť odoberanie slovenských kníh a časopisov a stať sa mali ohniskami slovenskej kultúry. Heslom Sokola bolo: Všetko za národ ! Bizay v zakladaní cirkevných knižníc bol prvý, ktorý z Chrenovca hlásil vykonanie svojej národnej povinnosti, v sprievode svojho prekrásneho listu V. Paulíny - Tóthovi:

Blahorodý Pane, Pane nám láskavý !

Cirkevnej Knižnici a nedeľnej školy päťdesiati ôsmi členovia vo valnom shromáždení svojom dňa 21-ho februára držanom, po trojom hlučnom Blahorodej Milosti Vašej vyvolaní na Slávu a Živio – požiadali úradníkov svojich, by Blahorodenej Milosti Vašej, za miloslužbu, ktorú Ste vzniku tejže cirkevnej Knižnice dňa 28-ho januára b. r. láskave poukázali, áno spôsob usporiadania vyznačili, tú najvrelejšiu vďaku čím skorej listovne, s príslušnou poklonou oznámiť nezmeškali, čo i nižepodpísaní s radosťou, túže vrelú žiadosť spolu-členov svojich, v skutok uviesť sa ponáhľajú. – Známe pritom, že Vám radosť spôsobíme, keď Vám spolu oznamujeme, že i cirkevná Knižnica a Nedeľnia Škola Chrenovská medzi zakladateľmi našej drahej Slovenskej Matice čím skorej miesto zaujímať bude. Ostatne prosíme Vás, buďte i napotom naším vodcom, radcom a učiteľom, neprestávajte i naďalej účinkovať, bojuvať a horliť za opustených nás a celý národ Slovenský.  A keď ešte raz, tri razy päťdesiat osem Blahorodenej Milosti Vašej vrelú vďaku vzdávame a píšeme, a zas toľko razy Sláva Vám i Živio značíme, do národnej priazni odporúčaní zostávame,

v Chrenovci dňa 23-ho februára 1864,

Blahorodej Milosti Vašej oddaní ctitelia

Jozef Junas, farár a knihovník cirkevnej Knižnice Chrenovskej,

Alexander Bizay, kaplán a pisár cirkevnej Knižnice Chrenovskej,

Pavel Solčáni, tesársky majster a hosp. cirkevnej Knižnice Chrenovskej,

Ondrej Mokrý, výborník.

 

                A. Bizay neúnavne pracoval nielen okolo cirkevnej knižnice, ale spolu s farárom založil spolok striezlivosti, čím vytrhol Chrenovčanov z biedy a dlžoby.