New sub page
3. Chrenovská knižnica
Jedným z najprevratnejších objavov ľudského génia bolo vynájdenie kníhtlače roku 1445 Johannom Gutenbergom. Problém zachovania poznatkov a skúseností človeka najlepšie vyriešila kniha. Aby sa bohatstvo a hodnoty kníh dostávali na správne miesto, začali vznikať knižnice. Za najvýznamnejšiu a pravdepodobne prvú predchodkyňu dnešných ľudových knižníc historici pokladajú knižnicu v Chrenovci, ktorá aj v celkovej histórii slovenského knihovníctva má zaujímavé postavenie.
24. februára 1864 si občania Chrenovca založili verejnú cirkevnú knižnicu pri nedeľnej škole. Pričlenili ju k cirkvi, keďže len takto mali akú-takú istotu, že uhorské úrady rešpektujúc autonómnosť cirkvi nebudú klásť prekážky jej uvedomovacej a kultúrnej činnosti. Knižnicu spojili s nedeľnou školou a za vedúceho knižnice i nedeľnej školy si zvolili tesárskeho majstra Pavla Solčániho. Už na zakladajúcom knižničnom zhromaždení sa za jej členov prihlásilo 60 občanov, ktorí sa jednoznačne rozhodli zložiť do knižničnej pokladnice po 1 zlatke a prihlásiť knižnicu ako právnickú osobu za zakladajúceho člena Matice slovenskej založenej v auguste 1863. Vo svojom knihovníkovi a vedúcom nedeľnej školy Pavlovi Solčánim našli občania obetavého pracovníka, ktorý „náš ľud z nevedomosti kriesi. Večer občanom mravnonáboženské knihy a noviny všetky, ktoré na Slovensku vychodia, číta a vysvetľuje. Jeho dom je teda opravdivá čitárna, k tomu v nedeľnej škole samoprvý sa nachodí.“ V obci, kde predtým nebolo nijakého spolku, bolo založenie knižnice veľkou udalosťou. O to väčšou, že vznikla spontánne, vyvolaná kultúrnym záujmom a potrebami občanov. Požiadavky občanov sa splnili.
Išlo tu o riadne konštituovanú ustanovizeň, o čom svedčí „Poriadok cirkevnej knižnice a nedeľnej školy v obci Chrenovec,“ uverejnený Alexandrom Bizayom, riadne zvoleným pisárom knižnice, v Slovesnosti (roč.II.,1864, č. 16, s. 255 – 256).
V 1. a 2. paragrafe Poriadku sa hovorí o založení knižnice a cieli nedeľnej školy: šíriť osvetu a vzdelanosť, napomáhať duchovný a hmotný dobrobyt občanov a „poskytovať im dobré knihy na čítanie a potrebné naučenie nielen vo vedení hospodárstva, ale i k uchráneniu výrobku uskrovneného.“ Podmienkou vstupu do knižnice a nedeľnej školy bol záväzok každého prihláseného člena k „ poriadnemu, mravnému a statočnému životu“ (§ 3), odrieknutie sa nemierneho pitia a záväzok „svadby len za jeden deň držať, krštenia a kary žiadne“ (§ 4). Piaty bod štatútu hovorí o nevyhnutnej požiadavke každého člena: pilne navštevovať nedeľnú školu. Zaujímavý je 6. bod štatútu, podľa ktorého sa členovia uzniesli prijať „istý náčrtok sedliackeho domu a každý člen knižnice sa zaväzuje, ak by nový dom staval alebo starý opravoval - dom tento podľa tohto náčrtku vystaviť alebo opraviť.“ Pri takomto stavaní alebo opravovaní domu boli všetci členovia knižnice povinní pomáhať svojmu spoluobčanovi povozmi i ručne.
Čo sa týkalo poplatkov, Poriadok zaväzoval členov pri ich vstupe zaplatiť 1 zlatku a okrem toho „platiť každý boží deň 1 grajciar“ s tým, že zhromaždené peniaze si členovia budú môcť vypožičať s úrokom „od 1 zlatého 2 grajciare“ (§ 7). Knižnica slúžila teda aj ako sporiteľňa. Za tieto poplatky bola knižnica povinná pre členov vždy držať najmenej 3 časopisy a každoročne zakúpiť pre knižnicu najmenej 2 knižky. Časopisy a knihy mali byť k dispozícii aj nedeľnej škole.
Deviaty bod štatútu sa vzťahoval na spôsob požičiavania peňazí z knižničnej pokladnice a desiaty hovorí o možnosti vystúpenia z členstva knižnice. Každý, komu sa členstvo znepáčilo, mohol z neho vystúpiť. Nárok mal na vložené peniaze s úrokmi, no nie na 1 zlatku, ktorá ostávala časťou knižničného finančného fondu. Tento fond, keď vzrástol na 4000 zlatiek, zabezpečil knižnicu natrvalo, takže odpadla členom povinnosť každodenného grajciarového poplatku, ba dokonca knižnica v budúcnosti mohla svojim členom ako účastinárom určité množstvo peňazí aj vracať (§ 11). Členom sa umožňovalo aj to, že si svoj usporený groš mohli dávať do knižničnej pokladnice za ročný úrok 6 zlatých zo 100 (§ 12).
Na všetky úlohy mala knižnica funkcionárov. Knihovníka, ktorý zastupoval knižnicu a nedeľnú školu pred úradmi a vrchnosťou, bedlil nad poriadkom v knižnici a nedeľnej škole a nosil jeden kľúč od knižničnej pokladnice; hospodára, ktorý mal druhý kľúč od pokladnice a staral sa o finančnú stránku knižnice. Pisár mal na starosti všetky písomnosti a výborníci spolu so všetkými tromi funkcionármi dohliadali na poriadky v knižnici, boli rozhodujúcim kolektívom, ktorý zodpovedal za svoje skutky valnému zhromaždeniu (§ 13 a 14).
Je nesporné, že chrenovská knižnica predstavovala významný čin pri budovaní základov vzdelávania širokých vrstiev obyvateľstva a popri tom pomáhala roľníkom získať pôžičky za prijateľných podmienok a ochrániť ich od úžerníkov. Iné knižnice s takýmto dvojakým poslaním ani nepoznáme.
Najdlhšie pôsobiacim knihovníkom chrenovskej knižnice bol bezpochyby p. Ignác Kláštorský, ktorý popri učiteľovaní vykonával túto funkciu od roku 1934 obdivuhodných 57 rokov /viď foto č.14/.
Súčasnou pokračovateľkou unikátnej knižnice v Chrenovci je zlúčená obecná a školská knižnica nachádzajúca sa v budove základnej školy. K jej zlúčeniu došlo k 140. výročiu založenia /viď foto č.12/.